Ticho Osvienčimu – Exkurzia, na ktorú nezabudneme

V stredu (11. marca) sme sa my, žiaci III.A a III.B, zúčastnili exkurzie do poľského mesta Osvienčim, kde sa nachádza bývalý nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau Memorial and Museum.

Naša exkurzia začala v časti Auschwitz I, kde sme mali možnosť navštíviť pôvodné baraky. Už po prechode bránou s nápisom „Arbeit macht frei“, ktorou každý deň prechádzali obete holokaustu na ceste za veľkým utrpením, sme pocítili ťažobu minulosti.

V barakoch sa nachádzalo množstvo osobných predmetov a fotografií, ktoré nám rozprávali svoje príbehy. Všetky tieto príbehy v nás vyvolávali otázky: Ako mohol niekto cítiť takú nenávisť? Ako mohol človek ublížiť inému človeku v takom rozsahu? Ako mohla túžba po moci zatieniť ľudskosť?

Naše ďalšie kroky viedli do najznámejšej časti Auschwitz II-Birkenau. Tá je známa svojou krutosťou a zlými podmienkami. Obete po príchode vlaku prechádzali selekciou. Chvíle, keď pociťovali hrôzu a neistotu, boli pre mnohých aj posledné, keď videli svojich blízkych. Na konci „cesty smrti“ sme videli pozostatky pôvodných krematórií. Exkurziu sme ukončili v ženskej časti tábora. kde sme mohli nahliadnuť do veľmi ťažkých podmienok, v akých väzenkyne žili.

Návšteva Osvienčimu v nás zanechala silné dojmy a prinútila nás zamyslieť sa nad hodnotou ľudského života. Toto miesto zostane navždy pripomienkou krehkosti ľudského života.

Vyjadrenie pocitov III.A po návšteve Osvienčimu v podobe krátkych básni (cinquain):

Osvienčim,
tichý, kedysi hlučný.
Plakal, kričal, trpel,
pre zlo tu človek zomrel.

Pamiatka.
Bolesť,
zožierajúca a nekonečná.
Bili ich, mučili a ponižovali,
ich duše a telá lámali.
Krik.

Miesto,
poškvrnené, bolestné.
Prebýva, zraňuje a pripomína,
že aj peklo na zemi jestvovalo.
To miesto.

Steny.
Steny smutné a bolestivé.
S jedinou úlohou: ublížiť, ponížiť a zabiť.
V očiach zhasína nádej.
Osud.

Patrícia Bekešová, Alžbeta Paštéková (III.A)