Americký sen ?

Americký sen?
V auguste som sa vydala splniť si svoj „americký sen“ – štúdiom v USA. Ako sa to všetko stalo?Najprv predo mnou stálo veľké rozhodnutie. Chcem to vôbec urobiť? Chcem sa zúčastniť výberu, v ktorom môžem získať štipendium. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla, že to skúsim.

Čo som musela splniť? Musela som napísať esej. Dvojstranovú esej v anglickom jazyku na tému „Why am I the right person to win the scholarship to study in the United States?“. Spolu s esejou som musela poslať aj životopis a vysvedčenia. Dokonca aj polročné. Po odoslaní týchto dokumentov som nemala veľké očakávania. O niekoľko dní mi však prišla pozvánka na pohovor v anglickom jazyku. Ten som, predpokladám, zvládla a posunula som sa do posledného výberového kola, ktorého súčasťou bol znova pohovor, no teraz už v slovenskom jazyku. Nesľubovala som si veľa, práve naopak, myslela som si, že tu sa cesta za mojím snom končí. Po dlhých dňoch čakania mi oznámili, že som náhradník. To bol moment, keď som celú myšlienku na splnenie si tohto sna vyhodila z hlavy. Šanca ísť ako
náhradník bola malá. Alebo nie? Nie. O pár týždňov mi totiž zavolali, že idem do krajiny plnej možností…

V tomto momente sa začalo s nudnými, no potrebnými organizačnými vecami. Vypísanie prihlášky, vybavenie víz… Do poslednej chvíle som ani len netušila, do akého štátu, mesta, školy pôjdem.

V jedno augustové ráno mi oznámili, že už cez víkend letím do štátu Delaware. Mala som dva dni na rozlúčenie sa s priateľmi, rodinou a na zbalenie si všetkých nevyhnutných vecí.

Po dlhej a náročnej ceste, ktorá pozostávala z jedného prestupového letu a polhodinového spánku,
som sa konečne dostala do USA.

Na letisku ma síce nečakala Taylor Swift alebo Hero Tiffin, no vyzdvihla moja hosťovská rodina, ktorá už od prvého stretnutia našich pohľadov bola veľmi milá. Cesta k domu trvala asi tridsať minút. Tam som spoznala aj zvyšných členov rodiny.

Prvý deň školy bol pochopiteľne iný ako na Slovensku. Nebol ničím zaujímavý. Ďalšie dni už boli iné. Tešila som sa, že počas dňa mám len štyri vyučovacie hodiny, no táto radosť netrvala dlho, pretože každá hodina trvala deväťdesiat minút. Tu som si uvedomila, že mať štyridsaťpäť minút matematiky nie je vôbec zlé. Ak sa povie škola v USA, určite si každý predstaví slávne žlté autobusy a obedy v podobe pizze, hamburgerov a iných menej zdravých jedál. Je to ale skutočne tak? Áno. Žlté autobusy chodia po študentov ráno a po skončení vyučovania ich vyzdvihnú a odvezú domov.
S obedmi to zas vyzerá tak, že študenti majú na výber z rôznych typov jedál, môžu si vybrať pizzu, hamburger, nugetky, ovocie…

Čo sa týka štúdia, študenti si môžu vybrať osem predmetov, ktoré chcú absolvovať počas roka. Na výber majú netradičné predmety, napr. pozeranie filmov alebo si môžu dať „study hall“, čo je niečo ako voľná hodina, počas ktorej sa venujú úlohám alebo ničnerobeniu. Taktiež si môžu vybrať, či chcú normálnu úroveň, ťažšiu úroveň (AP) alebo vysokoškolskú úroveň (IB). Počas hodín sú študenti aktívni a učitelia veľmi milí. Ústne skúšania tu nie sú, práve naopak, zameriavajú sa viac na domáce úlohy a samotné testy. Výber mimoškolských aktivít je naozaj bohatý. Od športov, dramatického krúžku, cez školské noviny po rôzne spolky (dievčenský, black lives matter…).

Celé je to veľké dobrodružstvo. Tým, ktorí chcete ísť študovať do zahraničia (aj tým, ktorí váhajú), chcem povedať, že je to úžasná príležitosť. Za skúšku nič nedáte. Usilovne sa učte a možno si tiež jeden z vás splní tento americký sen.

Simona Borovská, žiačka III.B triedy Gymnázia Pavla Országha Hviezdoslava v Kežmarku